Jeden deň v živote motýľa

Slnečné lúče dopadli na jeho krídla. Nepohol sa. Vedel, že na let si treba počkať. Chladné ráno nepraje tým, ktorí sa ponáhľajú.

Keď slnko zosilnelo, opatrne roztvoril krídla. Každý ich pohyb bol tichou oslavou života. Nebol čas premýšľať nad tým, koľko dní mu ešte zostáva. Motýle totiž nepoznajú zajtrajšok. Poznajú iba dnešok.

Preletel cez rozkvitnutú lúku. Na okamih sa zastavil na levanduli, potom na margaréte a napokon na bodliaku, ktorý väčšina ľudí považuje len za obyčajnú burinu. Pre motýľa však aj ten najpichľavejší kvet môže ukrývať sladký nektár.

Vietor zosilnel. Z diaľky sa ozval spev vtáka. Na chvíľu zmizol medzi listami stromu. V prírode je každý deň darom, nie samozrejmosťou.

Keď sa popoludní opäť objavilo slnko, vzlietol vyššie než ráno. Svet pod ním vyzeral inak. Lúky, lesy aj kvety tu boli už dávno pred ním a zostanú tu aj po ňom. Napriek tomu bol ich súčasťou. Na krátky okamih, ale naplno.

Večer si našiel pokojné miesto na konári. Krídla zložil k telu a nechal posledné lúče zapadajúceho slnka zohriať ich jemný povrch.

Bol to obyčajný deň.

A predsa výnimočný.

Veď ešte pred niekoľkými týždňami sa plazil po listoch ako húsenica. Netušil, že raz uvidí svet z výšky. Netušil, že bude lietať.

Možno je práve preto motýľ symbolom premeny. Nie preto, že dostal krídla. Ale preto, že sa odvážil opustiť podobu, ktorú dovtedy poznal.

Aj náš život sa skladá z podobných období. Niekedy sa cítime ako húsenica – pomalí, neistí a presvedčení, že svet končí tam, kam dovidíme. Potom príde čas ticha. Obdobie, keď navonok akoby nič nedávalo zmysel. A práve vtedy sa často odohrávajú tie najväčšie zmeny.

Motýľ nám každý deň pripomína, že premena si vyžaduje čas. Že nie všetko krásne vzniká okamžite. A že niekedy musíme najprv zavrieť jedny dvere, aby sme raz mohli otvoriť krídla.

Možno preto nás motýle fascinujú už celé stáročia. Neprezrádzajú nám, ako dlho budeme žiť. Ukazujú nám iba to, že záleží na tom, ako svoj čas prežijeme.